Raz som išiel do Košíc a po ceste som sa zastavil v Levoči, v internej škole pre slabozrakých. Pre túto školu sme vybavili a postavili keramickú dielňu za vtedajších 130 tisíc korún. Naplánoval som si cestu tak, aby som sa tam zastavil, prestrihol pásku, trochu sa porozprával a potom pokračoval do Košíc. Myslel som si, že to zvládnem za maximálne dve hodiny.
Keď som tam prišiel, škola pripravila veľký event vo svojej sále. Na javisku prebiehal program, kde nevidiace alebo slabozraké deti vystupovali. Dokonca nám pre naše združenie pripravili básničku. Sedel som v hľadisku a ich emócie do mňa vnikali každú sekundu. Nedalo sa odolať slzám, radosti, smiechu – všetko sa miešalo naraz.
Potom ma zavolali na javisko. Tie deti sa na mňa tlačili a nechceli ma pustiť. Plakal som. Bol som súčasťou niečoho, čo sa nedá slovami opísať. Asi už tušíte, že na Košice som úplne zabudol.
V dielni sme spolu vyrábali na hrnčiarskom kruhu hrnčeky. Po obede sme sa hrali hry s deťmi. Nedokázal som od nich odísť. Bol som ich súčasťou a bol som vtiahnutý do ich sveta. Ale ja som ani nikam nechcel ísť – chcel som tam zostať čo najdlhšie.
Tento deň mám vrytý do pamäte a pamätám si z neho skoro každý detail.
Takýchto vecí sme urobili niekoľko väčších a desiatky menších.
