Pred mnohými rokmi, presne v roku 2003, môj spoločník prekonal rakovinu, z ktorej sa vyliečil. Vtedy sme o tom veľa debatovali a napadla nás myšlienka, že by sme mali vrátiť niečo ľuďom, ktorí to potrebujú, hlavne tým chorým. On to bral ako signál, keďže aj jemu mnohí pomohli, aby zvládol svoju chorobu a liečenie lepšie. Oslovili sme našich najbližších kamarátov a pustili sme sa do toho rovno piati. Založili sme občianske združenie s názvom „Koniec dobrý, všetko dobré“ a začala sa moja éra dobrovoľníctva. Éra života, ktorá zmenila všetko. Éra, v ktorej som zažil niečo, na čo, keď dnes pomyslím, mi behajú zimomriavky po tele a tisnú sa mi slzy do očí. Bola to veľká práca, stovky hodín s úplne cudzími ľuďmi. Pri pomáhaní sa však cení aj snaha. Ľudia, ktorým pomáhate, sú vďační už len za to, že sa o nich zaujímate.
Prvé kroky k pomoci
Spočiatku sme pomáhali deťom s rakovinou, pre ktoré sme zháňali veci, ktoré im chýbali. Aj keď to bolo náročné, chodili sme za nimi do nemocnice, rozprávali sa s nimi a zažívali pocit bezmocnosti. Dávali sme im to, čo potrebovali – materiálne veci, záujem a náš čas. Postupne sme združenie rozširovali. Naši zamestnanci nám pomáhali s administratívou, účtovníctvom a logistikou. Toto obdobie bolo pre mňa pochopením významu komunity. Komunita je skupina často úplne cudzích ľudí, ktorí sa spoja za spoločným cieľom a konajú nezištne. Ľudia, ktorým záleží na tom, aby pomohli. Rozhodli sme sa urobiť niečo významné a rozbehli sme tradíciu „Výstup na Choč“. Choč je hora pri Ružomberku. Nie je veľmi vysoká, ale výstup na ňu je náročný, pretože je dosť strmý – taká výzva. Na tejto akcii sa stretla celá naša komunita.
Rozšírenie pomoci na detské domovy
Postupne sme získavali viac ľudí, nadšencov pre našu myšlienku, a s tým aj finančné prostriedky od firiem. Rozšírili sme pole pôsobnosti a vo veľkom sa začali zameriavať na deti a detské domovy. Každý rok sme organizovali Výstup na Choč, na ktorý sme brávali aj deti z detských domovov. Na výročnom výstupe po piatich rokoch nás bolo 130 účastníkov, z toho 70 detí z detských domovov. Bola to fantastická udalosť. Každému sme dali vyrobiť tričko, spoločne sme šliapali hore a po výstupe a zostupe sme urobili grilovačku a rozprávali sa. Počuli sme desiatky príbehov detí a ich rodín. Tie príbehy boli často veľmi silné, niektoré nezabudnuteľné. Druhou najväčšou tradíciou bolo organizovanie letných a zimných táborov. Brávali sme na ne naše deti, ale aj deti z detských domovov. Robili sme splavy, dni detí, Mikulášske akcie a podobne.
Silné príbehy detí a ich rodín
Pamätám si, ako môj kamarát zobral svoje dve deti na Výstup na Choč, kde boli aj deti z domova. Tie jeho deti si ich obzerali ako raritu. Samozrejme, deti z domova boli skromne oblečené, nemali drahé tenisky, ale stále sa smiali a mali super zážitok. Večer pri ohni sme spolu hovorili o škole, živote, ich záujmoch. Táto komunita sa stala ich rodinou. Niekto, komu môžu dôverovať a kto im rozumie. A naše deti mali možnosť zažiť to spolu s nimi. Po tejto akcii za mnou prišiel kamarát a plakal. Zažil to, čo my sme zažívali pri každej akcii – hlboký emocionálny zážitok. Bolo to niečo, čo nás všetkých obohatilo. Táto éra dobrovoľníctva trvala aktívne až do roku 2016.
